But we are! We are!
Poznáte ten pocit, keď vám „tí nad vami“, alebo aj priatelia a vaši blízky nedôverujú, že zvládnete to, čo ste si na seba naložili, prípadne to čo vám nadelili dokonca oni, vaše úlohy, ktoré vás čakajú?
Podľa mňa je lepšie vyjadriť človeku dôveru dokonca aj vo veciach, v ktorých si nie sme celkom istý, že ich zvládne. Dotyčný často práve vďaka prejavenej dôvere sa do toho, čo ho čaká pustí s plnou vervou a svojim úspechom dokáže prekvapiť všetkých naokolo. Hoci pripúšťam, že existujú aj takí, ktorí práve preto, že sa im neverí, tak aby nám just dokázali, že oni na to majú, zapracujú na sebe a naozaj to dokážu.
Ktorý spôsob je teda lepší a efektnejší? O ofektivite tu nebudem polemyzovať, lebo jednak je to individuálne a efektivita nám tak či tak môže byť na nič ak je schopná zničiť človeka... Prospieva nám viac dôvera ako nedôvera, nie? Faktom zostáva, že človek môže rásť aj z negatívnych skúseností, zosilnieť. (pieseň Fighter) Mám pocit, že väčšinou to však býva sprevádzané aj takým nielen zosilnením, ale až nepríjemným obrnením sa, ztvrdnutím až zatvrdnutím, že je pravdepodobnejšie, že z toho vznikne zranenie, ktoré sa bude musieť neskôr riešiť – liečiť..
Zamýšľala som sa nad tým hlavne v súvislosti s deckami, ale mám pocit, že to neplatí len pre ne, ale pre nás všetkých. Vyslovená dôvera pozvbudí a zároveň predstavuje aj určitý záväzok – ale podľa mňa v pozitívnom slova zmysle.
Je však dôležité spomenúť, že nie je ľahké dôverovať „kadekomu“ najmä nie ľuďom, ktorí nás už viac krát sklamali a na našu dôveru, čo sme do nich vložili sa zvysoka vykašlali.. alebo to možno len nezvládli? A čo robiť v takomto prípade? Keď nás niekto opätovane sklame a už strácame síl veriť mu. Možno by sme vtedy najradšej tú osobu prefackali :) ale nie som si istá nakoľko by to pomohlo... Vysloviť mu opäť dôveru a dúfať, že tentokrát nesklame? Alebo mu vynadať, že je to nezodpovedná osoba a už mu nemôžeme veriť, nech nesie následky za svoje činy? Alebo...? Na druhej strane, aj tak nikdy nevieme čo je za vecou, alebo prečo nás sklamal. Samozrejme je tu na mieste rozhovor – čo a ako, prečo, začo, načo plus čo to znamená pre nás, že nám je už ťažké mu veriť a prečo, začo, načo to tak je.
Tento článok už mám dlho takto nedokončený a myslela som si, že na niečo prídem, ale nedarí sa mi. Vidí sa mi, že ten rozhovor je jediným zmysluplným riešením, hoci je už veľmi individuálne nakoľko veci vyrieši. Takže privítam vaše názory, postoje, skúsenosti :).
Článok z 10.02.2011
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára