iní čítajú
A čo spôsobilo vytvorenie môjho druhého a tentokrát verejného blogu? Článok jednej, pre mňa neznámej, blogerky. Vlastne, nie článok, ale reakcie, ktoré vyvolal v mojom najbližšom okolí. Môžem ich zhrnúť jedným slovom – prekvapené. Príspevok sa mi páči, áno, priam sa s ním v mnohom stotožňujem. Ale nič ma neprekvapilo, vlastne mi pripadá viac, či menej obyčajný. Pripomína mi moje články, či články „mojich“ blogeriek :). A aj preto som ja bola prekvapená z toho, že iní boli prekvapení :).
http://galicova.blog.sme.sk/c/248547/Male-podakovanie-muzom.html
A prečo som teda chcela založiť tento blog? Odrazu som dostala chuť ponúknuť moje myšlienky, zmýšľanie a zamýšľanie sa viacerým ľuďom. Prepadla ma túžba, aby aj iní vedeli, že aj ja som vďačná za „chlapov môjho života“ (vlastne kľudne aj bez úvodzoviek), hoci musím napísať, že nie len za nich :). No a aby som nezabudla, aj za všetky trápenia od tých chlapov.. Moja kamarátka tak pekne povedala o sebe „Moje skúsenosti s chalanmi sú zväčša pozitívne a keď nie, tak aspoň poučné.“
Takže prvá z reakcií patrila jednej z mojich najlepších kamarátok: „odvážny článok“ – necitujem, lebo si to presne nepamätám, ale tákáto je pointa. Najprv som ostala vykoľajená – čo je na tom odvážne? Ako som už písala, článok mi pripadá ako bežný blogový príspevok a teda, nenachádzala som na tomto žiadnu potrebu odvahy. Po dlhšom zamyslení sa :) ma napadlo, čo by mohlo byť odvážnejšie ako, v jej prípade síce neanonymne, napísať to na internet. Povedať to nahlas, osobne z očí do očí ľuďom, ktorých sa to týka! Čo niekedy robí problém, hoci môže ísť o najbližšie osoby, je vyjadriť svoje city nahlas. Či už ockovi, alebo kamarátovi. A veď načo plytvať slovami, keď to môžme vyjadriť skutkami? Dôležité je však aby tam aspoň tie skutky boli.. Myslím si, že sa to oplatí vyjadriť aj slovne, nielen preto, že poteší človeka počuť tie pekné slová „Mám Ťa rád/a.“ ktoré sa však dajú vďaka našej bohatej slovnej zásobe vyjadriť aj mnohými inými spôsobmi(„záleží mi na Tebe; si super:)“ ). Ale oplatí sa to povedať aj preto, že možno sú okolo nás takí, ktorým svoju lásku (rozumej široké spektrum od rodinnej cez kamarátsku po partnerskú:) ) vyjadrujeme svojimi všakovakými jazykmi lásky, ale nepovieme to po lopate ;) a oni si to jednoducho neuvedomia, neprecítia to tak ako tie slová.
Toto sa mi spája s druhou reakciou od jedného z mojich najlepších kamarátov, ktorého už vôbec neviem citovať, ale pointa bola niekde tam, že je milo prekvapený. Že zrejme nečakal, že niekto bude vo svojom blogu ďakovať mužom za to že sú. Že vníma okolo seba možno samé feministky. Spája sa mi to s mojou predošlou úvahou práve preto, že veď aj ja som za ňho vďačná a on to možno necíti.
Myslím si, že vo všeobecnosti veľmi málo ďakujeme. Neplytváme slovami na ocenenia, pochvaly, zato veselo kritizujeme a z našich úst vychádzajú výčitky jedna za druhou. Čo je veľká škoda..
Tretia reakcia bola od Ďuriho D., ktorému asi nebude vadiť, že ho tu menujem :). Poznamenal, že to je pekný článok a že aj on by si prial aby o ňom raz niekto niečo také napísal.
Opäť to tu cítim, túžba po ocenení, pochvale, vďake. Myslím, že Ďuri nie je sám, ktorý to v sebe má. Takže Ďuri, ďakujem, že si mi dobrým kamarátom! :)
Potom tu mám ďalšie dve reakcie od mojich blogeriek. Prvá bola veľmi podobná mojej a teda, že je to pekný, ale normálny článok, s ktorým súhlasí. Druhá kamarátka sa vyjadrila, citujem ;) :
„A ten blog som čítala tiež..fakt krásny článok..nemám slov..príjemná zmena oproti tým článkom napríklad na Dive, ktoré sú všeobecne písané v štýle, ako sú chlapi nanič..Chlapi nie sú nanič. Aspoň tí chlapi v mojom okolí sú veľmi potrební. Bez nich...ale to som vlastne už raz písala v jednom článku na blogu (The things I like about you sa volal...)“
K čomu ma zas napadá úvaha o tom, ako nám média („Diva“) vtĺkajú do hláv postoj, že chlapi sú neschopní, „svine“ a podobné názory. Smutné sú už len tie prípady, kedy to ženy hodnotia podľa nazbieraných skúseností, respektíve zranení.. Ale priznajme si, aj my ženy vieme krásne zraniť. A napriek tomu sa navzájom potrebujeme – ženy mužov a muži ženy.
A možnože moje úvahy o tom, kto čo čím myslel :) vôbec nie sú pravdivé. Možno všetci (okrem mojich blogeriek) tú dievčinu poznajú a ich komentáre boli konkrétne spojené s ňou. Možno ona nezvykne písať takéto články a vynaložila veľa odvahy k tomu, aby to uverejnila. Možno preto je to také milo prekvapujúce. A možno tam spomenula kamaráta od vedľa, ale na Ďuriho zabudla.
A možno nie..
článok z 20.01.2011
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára