Aké je byť veriacou medzi neveriacimi,

aneb ťažký je život námorníka bez rumu...

Pôvodne som chcela napísať článok o mojom postoji k právu na život dieťaťa vs. právo na život ženy – možno ste počuli o tom, že interupcie by mohli byť zakázané vykonávať v bratislavskej univerzitnej nemocnici. Avšak to, čo sa mi v poslednej dobe deje mi nedovolí sa o tom s vami nepodeliť.. Takže o potratoch možno nabudúce.
Keď som bola malá (niežeby som od vtedy nejak extra vyrástla), tak som mala tušenie, že kdesi hore nejaký ten Pán Boh zrejme existuje, ale nevenovala som Mu prílišnú pozornosť. A už vôbec som s Ním nemala osobný vzťah. Vlastne si pamätám hodinu náboženstva, kedy som si o spolužiačke, ktorá sa zverovala so svojím vzťahom k Nebeskému Ockovi, myslela, že si vymýšľa a chce sa predviesť pred pani učiteľkou. Napriek tomu, nech už sa vzali, kde sa vzali :) (keďže niektoré vôbec nekorešpondujú s presvedčeniami mojej rodiny) som v sebe už mala názory, ktoré by sme asi nenazvali dnešnými.
V období vypuknutia puberty (12 rokov?) som len otvárala dokorán ústa pri rozhovoroch mojich rovesníčok, že prvý sex by chceli mať s niekým cudzím, lebo to zväčša býva trapas. Neotvárala som ústa preto, že by téma sexu bola v tom veku pre mňa tabu, ale preto, že ja by som tento (vtedy by som sex možno nazvala) zážitok nechcela stráviť len tak s „kadekým“. Hádku s vtedy najlepšou kamarátkou na autobusovej zástavke, kedy na mňa nahlas kričala „Ty chceš sex určite až po svadbe!“, by bolo asi trápne spomínať na verejnom blogu (predstavte si to, dve „soplane“ hádať sa na takúto tému)...
Nepopieram, že aj viera alebo konkrétne názory napr. môjho animátora na birmovke (týmto pozdravujem!), či neskôr aj napríklad Pavla Hudáka, v niečom potvrdili alebo jednoducho obvplyvnili moje zmýšľanie, názory a postoj k životu. A keď už raz máte takúto životnú filozofiu, nie vždy sa stretnete s pozorumením okolia.
Žijeme v dobe, kedy sa málokto pozastaví nad tým, že malé deti denne prechádzajú okolo reklám na sťahovanie, kde môžeme vidieť skôr sťahovanie spodnej bielizne ako nábytku. A keď sa náhodou niekto pozastaví, bilboardy s dievčinami v spodnom prádle už riešiť nebude – lebo ako inak by sa dala urobiť reklama na push up podprsenku? „Veď čo je na tom“ – je častý spôsob pozerania sa aj na to, aké filmy a seriály sú nám ponúkané, nehovoriac o tom v akých denných hodinách, až po to, ako mladé dievčatá zverejňujú svoje fotky, na ktorých majú viac odhaleného ako zahaleného.
Napriek tomu, s čím sa denne stretávam (sama už nerozumiem ako je to možné), mám pocit, že to nie ja som tá nenormálna, ale naopak, že to svet sa zbláznil, keď už pomaly ani nevidí rozdiel medzi životom a smrťou. Aby som však nebola taká pesimistická, je pravdou, že poznám mnoho veriacich a aj neveriacich, ktorí zdieľajú moje názory.
Napriek tomu sa môže stať, že pokiaľ sa v tejto dobe ozvem so svojím názorom, tak ma často a veľmi ľahko uvrhnú do starej, malej a tmavej krabice od topánok s nápisom "POZOR: Konzervatívna rašpľa s predsudkami a blbými nápadmi, otvárať len na vlastné riziko". Žiť v takejto škatuľke má jednu veľkú nevýhodu – potom váš názor veľmi rýchlo stráca na váhe a akokoľvek preborné argumenty ostanú nepovšimnuté.
Ako teda evanielizovať a svedčiť o Bohu svojím životom zaškatulkovaná kdesi, kam sa nikto nechce pozrieť? Nebojte sa, tento článok nebude celý ladený negatívne, musím vám oznámiť, že sa to predsa len dá! Veď viete, Boh je všemocný a ták... :)
Dobre sa počúva, že som anjelik, ako som veľmi pomohla, že kade chodím rozdávam radosť a lásku. Ale je aj dobré vedieť, že to nie ja, ale Boh vo mne – prezradím Vám, ja naozaj nemám toľko síl, aby som to zvládala sama. Takže toto by bola tá ľahšia časť – prijímať od Pána, aby som mohla dávať ďalej, alebo sa jednoducho odovzdať Jemu, aby ma použil na čo momentálne chce :). Zložitejším môže byť to vysvetlovať ľudom okolo mňa, že ja vlastne ten anjelik ani nie som, že by som im nevládala pomôcť, keby so mnou nebol „môj Boh“, ako Ho volajú moji neveriaci kamaráti.
A tak teda, napriek všetkým neúspechom a sklamaniam, sa odhodlávam stále ísť ďalej, možno už nie ako nejaká 15 ročná „kresťanská rockerka“ (týmto zdravím marilyn) ale ako obyčajná veriaca dievčina, čo sa pohybuje aj medzi neveriacimi – ktorí si zväčša tú moju vieru všimnú a môžu sa nad tým zamyslieť. Bolo by možno ľahšie uzavrieť sa a žiť len v spoločenstvách veriacich ľudí, ale mám pocit, že o tom môj život asi nemá byť.
Nie žeby som chcela končiť negatívne, ale nedá mi to. Napriek mojim občasným zúfalstvám z tejto mestskej džungle, v ktorej žijem, či z môjho zaškatuľkovania, musím smutne dodať, že je to med lízať oproti kresťanom žijúcim kdesi na Blízkom východe...

Nemôžeme sa celkom prispôsobiť svetu a žiť jeho životom a pritom sa nevzdialiť od Boha a tým stratiť všetko. (Sv. František Saleský)

 Článok z 27.01.2011