Maroša Kuffu a jeho prácu uznávajú, chvália, či obdivujú mnohí veriaci aj neveriaci

Štefana Kuffu a jeho prácu dnes však vďaka jeho výroku v parlamente neocení veľa ľudí

Zrejme sa tu nejedná o nesprávne zvolené slová, ale proste o Kuffov názor a presvedčenie, že homosexuálne orientovaní ľudia sú chorí a treba im pomôcť. Je samozrejmé, že toto vyjadrenie sa veľmi rýchlo objavilo v médiách a ja sa tomu veru nečudujem. V niektorých článkoch ho prezentovali ako človeka, ktorý nenávidí homosexuálov a hádam by ich chcel všetkých aj pozatvárať do plynovej komory. Označenie Kuffu ako necitlivého človeka by bolo asi až moc jemné, keď už aj M. Flašíková -Beňová ho nazvala debilom a ľudoopom (dosť smutné vyjadrenie od poslankyne, nie?). Niektorí dokonca uvažovali, či sám nie je gay a takýmto vyjadreniami si to kompenzuje. Keď sa niekto obťažoval napísať o autorovi týchto slov aj viac, skončilo to vyjadreniami, že nemá čo hľadať v parlamente a zamestnaním bol do teraz iba nejaký úradník.
Ja si však myslím, že toto vyhlásenie nemení nič na tom aký je pán Kuffa človek a čo hodné obdivu vykonal. Štefan Kuffa je, ako sám hovorí, v prvom rade manžel a otec. V neposlednom rade pracoval ako riaditeľ hospicu sv. Alžbety v Ľubici, kde isto vykonával záslužnú a nie jednoduchú prácu. Cením si každého človeka, ktorý sa rozhodne pracovať so zomierajúcimi. Sama som dostala ponuku takejto dobrovoľníckej práce. Túto možnosť som nakoniec nevyužila najmä kvôli nedostatku času, ale doteraz neviem, či by som takto dokázala pracovať. Držať za ruku tých, ktorí vám zomierajú pred očami... Odporúčam rozhovor s Kuffom na túto tému.

Mení Kuffov názor niečo na tom, čo vykonal a čo si zaslúži úctu? O slobode slova a vyjadrovania tu snáď nemusím písať. Podľa mňa máme každý právo na názor, hádam pokiaľ ním nepopudzujeme k agresii a násilnostiam. Že toto vyjadrenie to môže spôsobiť? Pripúšťam, ale som si istá, že to nebol Kuffov zámer. Skôr môže ísť o to, že je nový v politike a v takomto vyjadrovaní zatiaľ neskúsený. Myslím si, že tí, ktorých toto vyjadrenie dokáže popudiť k agresívnemu správaniu by si našli aj iný štartér a nepotrebujú k tomu Kuffov výrok. Nesnažil sa homosexuálov ani nijako zosmiešniť, nepovedal hlúpy vtip o „teplých“ (čo mi pripomínala skôr Poliačikova rozprávka o „teplom Jankovi“), na ktorých sa často zasmejú, alebo ich povedia tí istí ľudia, čo si zanadávajú na Kuffu v rámci obhajoby ich práv.

Avšak použiť slovo choroba v súvislosti s témou homosexuality nie je šťastná voľba, keďže mainstreemová populácia je naladená pro-homosexuálne. Vyberanie vhodných slov zaváži, najmä v politike a médiách. Bolo by iné, ak by prezentoval dôvody prečo bojovať za tradičnú rodinu a nie za registrované (homosexuálne) partnerstvá.

Niekedy ma hnevá neobratné, či až zlé vyjadrovanie sa veriacich ľudí. Mnohokrát nejde ani o nesprávne názory, ale o zlú prezentáciu dobrého názoru, vďaka ktorej sa nečudujem konfliktom, ktoré dokážu vyvolať. Samozrejme, sú v tom dve strany. Ľudom, ktorí majú predsudky voči cirkvi, veriacim ľuďom a ich názorom, ich všetkých hádžu do jedného vreca ako bigotných radikálov. Vtedy je jedno aké vyjadrenia používajú, aké argumenty majú, sú to stále bigotní katolíci, ktorých názory nie sú v poriadku.

Ale prečo by vlastne Kuffa nemohol mať názor, že homosexualita je chorobou?  Málokoho napadne, že taká možnosť tu vlastne je – aby bola homosexualita chorobou. Samozrejme, keď sa pozriem na človeka s homosexuálnou orientáciou, čo by mohlo byť na ňom choré? Je to človek ako každý iný, na pohľad zdravý, úplne normálny chalan (či baba). Ale ak sa pozriem na homosexuálny pár, premýšľam nad ich spolužitím, výchovou detí, myslím, že diskusie sú na mieste. Pokladám to za stále otvorenú tému, s odborníkmi  dokazujúcimi dva rozdielne závery. Aj o tom, či je homosexuálna orientácia vrodená, alebo získaná, či je chorobou, alebo nie. A prečo by Kuffa nemohol byť na strane, dnes nepopulárnej, ktorá považuje za abnormálne spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia?  Ak choroba je „abnormálny stav organizmu“ tak si myslím, že je minimálne diskutabilné , či partnerstvo, kde fyziologicky nie je možné splodiť dieťa, môže byť označené za abnormálne, či choré. A človek má právo na jeden názor aj na druhý.
Vymedzenie normality je veľmi rôznorodé, dá sa na to pozerať z viacerých uhlov. Môžeme považovať za normálne to, čo je v spoločnosti všeobecne prijímané a uznávané. Tento prístup je veľmi dynamický, keďže to, čo bolo kedysi nenormálne, odsudzované, dnes môže byť zmenou hodnotového systému považované za prijateľnú normu. Napríklad rozvody. V tomto vymedzení normality sa dnes už homosexuálna orientácia môže považovať za jednu z prijateľných noriem. Funkčné poňatie normality nám ponúka iný uhol pohľadu. Normálne je to, čo je pre spoločnosť prospešné, funkčné. Pokrivkávali by podľa môjho názoru aj rozvody aj homosexuálne partnerstvá.

Hádam teda môže mať Kuffa svoj názor, hoci dnes nie je „in“. A rovnako by jeho názor podľa mňa nemal spôsobovať reakcie ako nadávky do ľudoopov, či chuť ho zažalovať.


Článok z 23.05.2012

Prokrastinácia

Z latinského pro crastinus – na zajtrajšok.

Poznáte ten pocit, keď sa máte učiť, tak ...

• Sa zrazu pristihnete ako si kreslíte po obruse (našťastie zmývateľnom, v kuchyni – pre zmenu miesta / prostredia na učenie sa) a vaše zošity už pokreslenejšie byť nemôžu :).
• Vaša izba je zázračne uprataná. Odrazu aj celý byt.
• Ste stále smädný a každú chvíľu sa chodíte napiť do kuchyne, alebo aj sa prechádzate po byte. Horšia varianta je neustále otváranie chladničky, prípadne aj konzumácia jej obsahu.
• ... a následne časté návštevy WC :).
• Ste behom pol hodinky išli milión krát skontrolovať novinky na sociálnych sieťach, či e-mailoch až sa čudujete, že tam nič nové nie je.
• Celý deň všetko lajkujete,  čítate články , prípadne pozeráte 9gag, odrazu ste v sebe objavili talent na kreslenie meme, alebo píšete na blog :) namiesto toho, aby ste boli niekde vonku – keďže ste si všetky akcie zrušili, lebo sa predsa musíte učiť. A čuduj sa svete, neučíte sa či nepíšete prácu do školy.

Áno? Tak možno aj vy trpíte prokrastináciou. Chorobné odkladanie vecí na neskôr, alebo aj psychická lenivosť. Môže sa jednať aj o iné povinnosti ako je učenie sa do školy, napríklad pracovné povinnosti, či len upratanie si izby, venčenie psa, v extrémnych prípadoch sprcha :). Dopadne to tak, že stresujete, prenasledujú vás pocity viny a vlastnej neschopnosti.

80-95% vysokoškolákov trpí týmto neduhom. Najmä tých nepracujúcich, ktorí nie sú nútení poriadne si organizovať svoj čas. Áno, trpí. Kto nezažil, možno nikdy nepochopí :).

Je iné, keď sa sama rozhodnem, že idem na koncert, ktorý nechcem zmeškať, namiesto toho aby som sa učila a rozplánujem si, že kedy sa stihnem naučiť zvyšok. Toto pre mňa nepredstavuje útrapy :). Ale keď ostanem celé dni doma a hovorím si, že sa musím učiť, nič si kvôli tomu nenaplánujem, respektíve všetko zruším a v konečnom dôsledku sa ani nič nenaučím. Vtedy trpím. Závidím ľuďom, ktorí to tak nemajú. Podľa psychológov nie je ničím podložené, že ľudia nútený tlakom (času,..) podávajú lepšie výkony. Výskumy skôr nasvedčujú tomu, že človek v strese robí viac chýb a pracujú horšie. Zo svojej skúsenosti však viem, že naozaj pod tlakom pracujem, neviem, či lepšie, ale hlavne pracujem. A rýchlejšie. Ale poznám aj ľudí, čo pod stresom nedokážu pracovať a proste vypnú. Majú to naopak.

Ale keby som si prácu odkrútila, veci do školy sa naučila skôr, nevadilo by mi to. Odpadli by mi stresy, po ktorých netúžim. Potom zistím, že sa nestíham naučiť na skúšku a presúvam si termín... termín odovzdania bakalárky som si posunúť nemohla a tak s ňou vôbec nie som spokojná, viem, že mohla byť omnoho lepšia.
Prirovnala by som to k závislosti, alebo skôr k zlozvyku. Je ťažké sa toho zbaviť, ale nie nemožné. Aspoň to trocha obmedziť, zminimalizovať. Prokrastinácia je tiež len určitý zvyk, ktorý ste nadobudli zrejme počas (študenstkého) života, ale vo väčšine prípadov ste sa s tým nenarodili. A teda, môžete tento stereotyp opäť zameniť za iný. Postupne, krôčik za krôčikom, učme sa vyoknávať veci hneď, bez odkladu. Najprv najmä tie, ktorých vykonanie netrvá viac ako pár minúť. Či už ide o napísanie mailu, umývanie riadu, alebo aj venčenie psa. A následne klasické spravenie si úlohy, učenie sa na skúšku.

Ak sa zdá, že je toho veľa, môže pomôcť rozdeliť si úlohy na menšie. Ísť teda postupne. Ale tiež nie je ideálne, ak máte vo svojom „ToDo liste“ odstrašujúco priveľa vecí. Možno aj vy si píšete neskonale dlhé ToDo List-y , do ktorých sa aj tak nepozriete a dopisujete si tam aj veci, čo sa dajú spraviť za krátky čas, ako napríklad „odpísať na e-mail“ .

Čo môže do značnej miery pomôcť je zbavenie sa všetkého, čo môže vyrušovať a zvádzať na inú činnosť. Teda TV, počítač – internet, mobil...

Nájsť si svoj čas, kedy sa najlepšie pracuje – niekomu ráno, inému večer. Mne sa dokonca striedajú obdobia  :). Bakalárku som písavala ráno, na skúšky som sa učila večer, po nociach.

Dobré je motivovať sa malými odmenami za tie malé úspešné kroky. Možno aj malou prestávkou, kde však podľa mňa treba byť opatrný a určiť si čas (nastaviť budík) kedy začnem opäť pracovať. A dodržať to.
A potom sa môžeme odmeniť za veľké úspechy :).

Držím nám palce! :) Štátnice sa mi hrozivo blížia...



Článok z 11.05.2012

Biobavlna a faitrade

Napriek tomu, že slovíčka  „bio“ či „eko“ alebo „fair trade“ v súvislosti, či už s potravinami, alebo oblečením sa objavujú v slovníkoch ľudí aj v našej republike, mnohí medzi nimi nevidia rozdiel.

Typickým znakom oblečenia z biobavlny (oragnickej bavlny) nie je to, že by bolo oblečenie v prírodných zemitých farbách, vhodné pre hippiesákov, či etno štýlových ľudí :). Táto bavlna je vypestovaná bez použitia syntetických chemických pesticídov, herbicídov a hnojív. Prírodné metódy, bez toxických chemikálii pri spracovaní, môžu pocítiť hlavne ľudia s veľmi citlivou pokožkou, pretože je šetrnejšia ku pokožke, alergici, keďže je antialergická, alebo aj my ostatní, biobavlna je totiž mäkšia a príjemnejšia na dotyk a trvanlivejšia.

Pod výrazom eko, alebo aj eko-friendly sa skrývajú produkty, ktoré sú  šetrné k životnému prostrediu a rovnako aj ich výroba.

To, že produkty, ako napríklad bavlna, sú bio, neznamená, že sú automaticky fair trade. Mnohé firmy však tieto dva pojmy spájajú dokopy oprávnene.

Za Fair trade (spravodlivý obchod) produktmi sa skrýva filozofia pomoci rozvojovým krajinám prostredníctvom poskytovania výhodnejších obchodných podmienok, ale aj zvyšovaním informovanosti spotrebiteľov.

Takže taká bio – fair trade – bavlna by mala byť vypestovaná v rozvojovej krajine, pričom pracovníci za svoju prácu dostali spravodlivú mzdu a nevyužívali by sa pri pestovaní ani spracovaní toxické či ekologicky škodlivé látky.

Túto sobotu sa môžete viac dozvedieť na svetovom dni Fair trade v Bratislave.

A čo cena? Áno, väčšinou vyššia. Za vyššiu kvalitu výrobku, obmedzenie škodenia životnému prostrediu, podporu ekonomiky rozvojových krajín.


Článok z 10.05.2012

Mirror mirror...

... alebo Snehulienka po americky

Človek by čakal, že z toho nemôže vzísť nič zlé, keď zlú kráľovnú hrá Julia Roberts v rozprávkových šatách, a tak sme sa teda s rodinkou vybrali do kina na túto rozprávku. Niektorí členovia rodiny statočne frflali (tatko) lebo rodinné popoludnie by bolo predsa lepšie doma na záhrade. Ale čo spraviť, keď počasie neprialo a lístky do kina boli už zázračne kúpené? (sestrička:) ) A tak sme teda zamierili do jedného z nákupných centier, kde sme boli snáď najstaršie osadenstvo, ktoré si prišlo pozrieť Snehulienku a sedem trpaslíkov, vlastne „Mirror mirror“. Myslím, že anglický názov je výstižnejší už len preto, že je po anglicky.

Pokiaľ ste si Snehulienku vždy predstavovali ako Zora v ženskom prevedení, tak je to ten pravý film pre Vás. Moja predstava bola však troška iná. Aby emancipácie nebolo málo, tak bozk, ktorý by prebudil Snehulienku  nahradil bozk Snehulienky princovi, aby ho oslobodila zo začarovanej psej lásky voči zlej kráľovnej. A chutil jahodovo :) .
Myslím, že je to taký tip filmu, ktorý, keď pozeráte tak sa na ňom ozaj bavíte. Nedá sa predsa nezasmiať, keď kráľovnin pätolízač na dôkaz, že zabil Snehulienku vytiahne nákup z mäsiarstva ( popri orgánoch aj špekačky). Ale ako náhle vyjdete zo sály a zamyslíte sa nad tým, čo ste vlastne  videli a čo ste chceli vidieť, zostanete prekvapený. Jedovaté jablko sa objavilo až na úplný záver, kedy nikomu neublížilo. Chýbal mi Kýblik, hoci snahu o zobrazenie trpaslíkov ako Šťastka (Smieška),alebo  Hudroša im uprieť nemôžem. Novodobí trpaslíci však nezískavali zlato v bani, ale krádežami.

Ak by ste teda čakali hranú verziu Disneyho Oscarovej Snehulienky z 1937 nedočkáte sa. Hoci o Disneyovkách by som tiež mohla napísať celý blogový článok.  Nenarážam teraz na to, že princ zo Snehulienky bol vlastne nekrofil, ale trebárs o zobrazení princezien. To aby malé dievčatká si predstavovali, že princezné sú len tie, ktoré vedia spievať a rozprávať sa so zvieratkami :). V tomto filme zvieratká nehrali až takú rolu a Snehulienka si zaspievala až na záver. Vtedy sa niektorí diváci na seba začudovane pozreli, či sa zmenil žáner, alebo prečo tam cítiť vplyv Bollywoodu, či Sultána, alebo ak chcete Xindla X s jeho piesňou Láska v housce.

Nie som si ani istá, či je toto vlastne verzia pre deti, aj keď ich bolo plné kino. Krásne kostými sa im mohli páčiť rovnako ako mne, ale ktovie či rozumeli všetkým vtipom. Hoci, dnešné deti už asi hej. Hlavné asi je, že bolo prítomné klasické „...and they lived happily ever after!“ 

Nech je ako chce, určite lepšie ako Snow White and the Huntsman s Bellou, ehm, teda Kristen Stewart, v hlavnej úlohe nebezpečnej bojovníčky Snehulienky. Tento film by som deťom už naozaj nepúšťala.

PS: Hups, vyzerá to tak, že je tu viac videí, ako informácii o filme, ale nejak tak to už proste vydalo :P ;).


Článok z 11.04.2012

Nie je dedinský chlap ako chlap dedinský

a nie je reč o niekom s priezvyskom Dedinský :)

Naozaj, čo si predstavíte pod chlapom z dediny / v dedine / dedinským chlapom?
Ja mám dve predstavy, možno pritiahnuté za vlasy, možno nie.

Smradľavý chlap v prepotenom tričku s pivom v jednej ruke a pohárikom tvrdého v druhej. Taký, ktorý má hrubý hlas, pravideľne používa nadávky. Pôsobí ako drsný a silný chlap. Chlap, ktorý je však drsný len hlúpymi nadávkami na tento svet a vyhrážkami „čo by on spravil, keby...“, pretože na viac sa nezmôže. Ktorý nie je natoľko silný aby odišel z krčmy skôr než sa poriadne neopije. Taký, ktorý si neváži ženy a sú podľa neho akurát na to, aby doma navarili, upratali a na sex. Taký, ktorý ma silné reči a prázdne skutky.

A potom taký, ktorý je tiež v prepotenom tričku, flanelovej košeli a džínsoch. Ktorý drží v jednej ruke sekeru a druhou sa opiera o bok. Ten má svaly z práce a nie z posilovania vo fitku. Pôsobí ako ten, ktorý všetko vie a všetko opraví. Chlap, ktorý sa naozaj vie vynájsť a odpovie na každú otázku, ktorý naozaj vie všetko o prírode či o technike. Taký, ktorý naozaj vie všetko opraviť alebo sa o to aspoň snaží :) . Ktorý si váži ženy a nedovolil by im vziať do ruky sekeru. Zastáva rozdelenie rol muža a ženy a hoci žena upratuje a varí, necíti sa ponížene, ale spokojne, lebo je o ňu postarané. Taký z ktorého môže ísť aj strach, ale aj láska.

Kvôli tým prvým som rada, že nebývam v dedine. Kvôli tým druhým som rada za každého chlapca z dediny, ktorého poznám :).


Článok z 26.05.2011

Kritika dnešku

By bola nech by bol dnešok v ktoromkoľvek roku...

A to je možno aj dobre, lebo keby nebola a boli by sme úplne stotožnení s tým, v čom žijeme, aké by to bolo potom v nebi? :)

Kritika dnešku je dnes, mám pocit, veľmi populárna. Alebo možno skôr frflanie, fňukanie a smutné konštatovanie ako sa tento svet rúti do záhuby, kam to všetko speje, kde sú tie sladké staré časy a čo sa to tu vlastne deje. Aj keď, myslím, že je dosť možné, že aj v tých sladkých starých časoch sa ľudia radi posťažovali a ponadávali si na vtedajší život.
Na jednej strane sa sťažujeme, akí sme zaostalí a na druhej je tu túžba žiť v inej dobe – nejakej z tých minulých. Kedy neboli moderné technológie, výškové budovy, málo zelene, ale zato ste nikdy nevedeli, kto vás kde postrelí alebo či vás náhodou neupália, alebo vám nevezmú chlapov do vojny.
A potom sú tu takí, ktorí tvrdia, že to len tak negatívne vnímame, a že dané ofrflané skutočnosti boli takými vždy, len nie vždy to tak bolo vidieť – napr. homosexuálne partnerstvá/ styky, ktoré boli v starovekom Grécku dokonca považované za hodnotnejšie ako heterosexuálne. Alebo narastanie rozvodovosti komentujú tým, že vždy boli nešťastné manželstvá, ibaže spoločnosť tak netolerovala rozvody a teda ostávali nešťastne spolu. Nadšenci tvrdia, že takto je to vlastne lepšie a hoci stúpajú rozvody, stúpa aj počet spokojných párov/ partnerov. O tom by sa dalo polemizovať, možno v ďalšom článku :) ...
Keď sa obzrieme okolo seba, započúvame sa, môžeme si všimnúť kritiku, či pokusy o kritiku na mnohých miestach, od mnohých ľudí a kritizované je naozaj čokoľvek a ktokoľvek za všetko možné i nemožné. Čo je to vlastne tá kritika? Ponúkam vám zaujímavý blogový článok na čítanie.
Podľa mňa je lepšie než frflanie, snažiť sa veci zmeniť, aby sme na ne nemuseli frflať. Avšak, to nie je v niektorých prípadoch len tak ľahké / možné. Nech je ako chce, aj ja patrím k tým, ktorí si radi pofrflú, posťažujú sa a nadávajú aj na ten dnešok a možno sa snažia aj konštruktívne kritizovať, avšak nie vždy sa to podarí ;). A teda mám rozpísané už tri články a som si istá, že do tejto rubriky pribudnú časom aj ďalšie. Možno si niekedy zabudnem dať servítku pred ústa, inokedy budú články plné alibizmu a možno to budú len vety plné nezmyselného sťažovania sa. V každom prípade, užite si ich a veselo kritizujte, alebo frflite aj na moje články do komentárov :).


Článok z  09.03.2011

They say we´re not responsible

But we are! We are!

Nadpis a perex je z piesne od Any Johnnson. K tomuto článku ma napadá ešte aj pieseň od Christiny Aguilery – Fighter, ten refrén je ozaj výstižný. To len mimochodom.

Poznáte ten pocit, keď vám „tí nad vami“, alebo aj priatelia a vaši blízky nedôverujú, že zvládnete to, čo ste si na seba naložili, prípadne to čo vám nadelili dokonca oni, vaše úlohy, ktoré vás čakajú?
Podľa mňa je lepšie vyjadriť človeku dôveru dokonca aj vo veciach, v ktorých si nie sme celkom istý, že ich zvládne. Dotyčný často práve vďaka prejavenej dôvere sa do toho, čo ho čaká pustí s plnou vervou a svojim úspechom dokáže prekvapiť všetkých naokolo. Hoci pripúšťam, že existujú aj takí, ktorí práve preto, že sa im neverí, tak aby nám just dokázali, že oni na to majú, zapracujú na sebe a naozaj to dokážu.
Ktorý spôsob je teda lepší a efektnejší? O ofektivite tu nebudem polemyzovať, lebo jednak je to individuálne a efektivita nám tak či tak môže byť na nič ak je schopná zničiť človeka... Prospieva nám viac dôvera ako nedôvera, nie? Faktom zostáva, že človek môže rásť aj z negatívnych skúseností, zosilnieť. (pieseň Fighter) Mám pocit, že väčšinou to však býva sprevádzané aj takým nielen zosilnením, ale až nepríjemným obrnením sa, ztvrdnutím až zatvrdnutím, že je pravdepodobnejšie, že z toho vznikne zranenie, ktoré sa bude musieť neskôr riešiť – liečiť..
Zamýšľala som sa nad tým hlavne v súvislosti s deckami, ale mám pocit, že to neplatí len pre ne, ale pre nás všetkých. Vyslovená dôvera pozvbudí a zároveň predstavuje aj určitý záväzok – ale podľa mňa v pozitívnom slova zmysle.
Je však dôležité spomenúť, že nie je ľahké dôverovať „kadekomu“ najmä nie ľuďom, ktorí nás už viac krát sklamali a na našu dôveru, čo sme do nich vložili sa zvysoka vykašlali.. alebo to možno len nezvládli? A čo robiť v takomto prípade? Keď nás niekto opätovane sklame a už strácame síl veriť mu. Možno by sme vtedy najradšej tú osobu prefackali :) ale nie som si istá nakoľko by to pomohlo... Vysloviť mu opäť dôveru a dúfať, že tentokrát nesklame? Alebo mu vynadať, že je to nezodpovedná osoba a už mu nemôžeme veriť, nech nesie následky za svoje činy? Alebo...? Na druhej strane, aj tak nikdy nevieme čo je za vecou, alebo prečo nás sklamal. Samozrejme je tu na mieste rozhovor – čo a ako, prečo, začo, načo plus čo to znamená pre nás, že nám je už ťažké mu veriť a prečo, začo, načo to tak je.
Tento článok už mám dlho takto nedokončený a myslela som si, že na niečo prídem, ale nedarí sa mi. Vidí sa mi, že ten rozhovor je jediným zmysluplným riešením, hoci je už veľmi individuálne nakoľko veci vyrieši. Takže privítam vaše názory, postoje, skúsenosti :).


Článok z  10.02.2011

Na sushi do Viedne

To je luxus!

 
Na sushi sme so sestrou plánovali ísť už hádam aj rok a konečne sa nám to podarilo a vyrazili sme okúsiť chuť Japonska do neďalekej Viedne. Je tam vraj jedna z mála reštaurácii, kde vedia sushi dobre pripraviť – a nie je vám z neho dokonca ani zle ;).

Najväčšie obchodné centrum v blízkosti Bratislavy a druhé najväčšie v Európe Shopping City Süd skrýva v rozlohe 160 000 metrov štvorcových dokonca až 330 obchodov. Priznám sa, nebola som na to pripravená. Najprv nám udreli do očí obrovské nápisy v nemeckom jazyku „Vitajte v nákupnom nebi!“. Keď sme zaparkovali na jednom z 10 000 parkovacích miest a vošli dnu, nepripadalo mi to až také preborné – nákupné centrá máme predsa aj v Bratislave. No len čo sme postupovali ďalej, zistila som do čoho som sa to (síce s radosťou :D ) nechala namočiť.

Nebol to len tak nejaký obchodný dom, bolo to priam malé mestečko, ale s neónkami namiesto slnečného svetla a s klimatizáciou, či kúrením namiesto vetríka a tepla zo Slnka. Od rána ma bolela hlava (dnešok som už celý peležala – I´m sick) a toto umelé osvetlenie, „čerstvý vzduch“ a ostatné veci spojené s takýmito priestormi tomu veru nepomohli. Na fontány, lavičky a iné posedenia, či kaviarne som už zvyknutá, no naozaj ma prekvapilo, keď som zbadala šípku „Polizei“. Doteraz nechápem pointu takto umelo vytvoreného priestoru na trávenie času, zvlášť keď ho využívajú rodiny na svoje výlety. Hoci, ja mám čo hovoriť, keďže som tam tiež bola prežiť rodinný čas.

 Ak by som teda mala prejsť k sushi, tak to sme si dali v reštaurácii typu „jedz koľko vládzeš“. Konkrétne sme zaplatili každý 10 eur a mohli sme si zobrať koľko jedla sme chceli. A my naozaj, najedli sme sa, akoby sme týždeň hladovali :). Jedlo sa tam točilo na pultíku a človek sedel vždy pri ňom a bral si čo sa mu zapáčilo. („Ktovie čo je toto, vezmi to! Tamto sme ešte nemali, ber!“) Na výber sme mali z 35 jedál na malých čajových tanierikoch. Sushi bolo iba zopár druhov, zato sme si mohli dať aj áziské polievky, rizoto, rezacne, rôzne šaláty, taktiež aj mäso a mnohé iné veci, ktoré ani neviem identifikovať :D alebo prílohy ako zemiaky na rôzne spôsoby, nesmiem zabudnúť možnosť ochutenia si jedál s wasabi a nakoniec aj množstvo dezertov, nielen koláčikov, ale aj puding a ovocné šalátiky v miske, dokonca tam kolovali na tanierikoch aj kúsky banánu poliate čokoládou, nakrájané pomaranče či kúsky žltého melónu. Prázdne tanieriky po nás odnášali jedna radosť, chceli sme vyskúšať zo všetkého :). Aj keď je pravda, že nie všetko chutilo a na konci sme už naozaj nevládali. Ale sushi bolo dobré a jedla som dokonca s čínskymi paličkami! :)

 Napriek tomu, že nemám rada tieto obchodné centrá, na sushi by som sem kľudne zašla znova, napríklad oslavovať niekoho narodeniny. Aj keď radšej by som bola, keby túto reštauráciu presunuli niekde na čerstvý vzduch, ideálne neďaleko Bratislavy a nie Viedne. Ale keď to nejde, tak to nejde, aj tam bolo dobre :D. Avšak určite neodporúčam ísť sem cez pôst, lebo tento štýl jedenia priam láka k obžerstvu! :)

A keď už som si založila túto novú rubriku „zo života“ musím sa Vám pochváliť komplimentom, ktorý som dostala a náramne sa mi hodí k  blogu – alebo teda skôr k tomuto môjmu nicku. A teda :D – „Tvoje vlasy by Ti mohla závidieť aj Shakira!“ Oki, lúčim sa s vami, idem znova spať :).


Článok z  08.02.2011

Aké je byť veriacou medzi neveriacimi,

aneb ťažký je život námorníka bez rumu...

Pôvodne som chcela napísať článok o mojom postoji k právu na život dieťaťa vs. právo na život ženy – možno ste počuli o tom, že interupcie by mohli byť zakázané vykonávať v bratislavskej univerzitnej nemocnici. Avšak to, čo sa mi v poslednej dobe deje mi nedovolí sa o tom s vami nepodeliť.. Takže o potratoch možno nabudúce.
Keď som bola malá (niežeby som od vtedy nejak extra vyrástla), tak som mala tušenie, že kdesi hore nejaký ten Pán Boh zrejme existuje, ale nevenovala som Mu prílišnú pozornosť. A už vôbec som s Ním nemala osobný vzťah. Vlastne si pamätám hodinu náboženstva, kedy som si o spolužiačke, ktorá sa zverovala so svojím vzťahom k Nebeskému Ockovi, myslela, že si vymýšľa a chce sa predviesť pred pani učiteľkou. Napriek tomu, nech už sa vzali, kde sa vzali :) (keďže niektoré vôbec nekorešpondujú s presvedčeniami mojej rodiny) som v sebe už mala názory, ktoré by sme asi nenazvali dnešnými.
V období vypuknutia puberty (12 rokov?) som len otvárala dokorán ústa pri rozhovoroch mojich rovesníčok, že prvý sex by chceli mať s niekým cudzím, lebo to zväčša býva trapas. Neotvárala som ústa preto, že by téma sexu bola v tom veku pre mňa tabu, ale preto, že ja by som tento (vtedy by som sex možno nazvala) zážitok nechcela stráviť len tak s „kadekým“. Hádku s vtedy najlepšou kamarátkou na autobusovej zástavke, kedy na mňa nahlas kričala „Ty chceš sex určite až po svadbe!“, by bolo asi trápne spomínať na verejnom blogu (predstavte si to, dve „soplane“ hádať sa na takúto tému)...
Nepopieram, že aj viera alebo konkrétne názory napr. môjho animátora na birmovke (týmto pozdravujem!), či neskôr aj napríklad Pavla Hudáka, v niečom potvrdili alebo jednoducho obvplyvnili moje zmýšľanie, názory a postoj k životu. A keď už raz máte takúto životnú filozofiu, nie vždy sa stretnete s pozorumením okolia.
Žijeme v dobe, kedy sa málokto pozastaví nad tým, že malé deti denne prechádzajú okolo reklám na sťahovanie, kde môžeme vidieť skôr sťahovanie spodnej bielizne ako nábytku. A keď sa náhodou niekto pozastaví, bilboardy s dievčinami v spodnom prádle už riešiť nebude – lebo ako inak by sa dala urobiť reklama na push up podprsenku? „Veď čo je na tom“ – je častý spôsob pozerania sa aj na to, aké filmy a seriály sú nám ponúkané, nehovoriac o tom v akých denných hodinách, až po to, ako mladé dievčatá zverejňujú svoje fotky, na ktorých majú viac odhaleného ako zahaleného.
Napriek tomu, s čím sa denne stretávam (sama už nerozumiem ako je to možné), mám pocit, že to nie ja som tá nenormálna, ale naopak, že to svet sa zbláznil, keď už pomaly ani nevidí rozdiel medzi životom a smrťou. Aby som však nebola taká pesimistická, je pravdou, že poznám mnoho veriacich a aj neveriacich, ktorí zdieľajú moje názory.
Napriek tomu sa môže stať, že pokiaľ sa v tejto dobe ozvem so svojím názorom, tak ma často a veľmi ľahko uvrhnú do starej, malej a tmavej krabice od topánok s nápisom "POZOR: Konzervatívna rašpľa s predsudkami a blbými nápadmi, otvárať len na vlastné riziko". Žiť v takejto škatuľke má jednu veľkú nevýhodu – potom váš názor veľmi rýchlo stráca na váhe a akokoľvek preborné argumenty ostanú nepovšimnuté.
Ako teda evanielizovať a svedčiť o Bohu svojím životom zaškatulkovaná kdesi, kam sa nikto nechce pozrieť? Nebojte sa, tento článok nebude celý ladený negatívne, musím vám oznámiť, že sa to predsa len dá! Veď viete, Boh je všemocný a ták... :)
Dobre sa počúva, že som anjelik, ako som veľmi pomohla, že kade chodím rozdávam radosť a lásku. Ale je aj dobré vedieť, že to nie ja, ale Boh vo mne – prezradím Vám, ja naozaj nemám toľko síl, aby som to zvládala sama. Takže toto by bola tá ľahšia časť – prijímať od Pána, aby som mohla dávať ďalej, alebo sa jednoducho odovzdať Jemu, aby ma použil na čo momentálne chce :). Zložitejším môže byť to vysvetlovať ľudom okolo mňa, že ja vlastne ten anjelik ani nie som, že by som im nevládala pomôcť, keby so mnou nebol „môj Boh“, ako Ho volajú moji neveriaci kamaráti.
A tak teda, napriek všetkým neúspechom a sklamaniam, sa odhodlávam stále ísť ďalej, možno už nie ako nejaká 15 ročná „kresťanská rockerka“ (týmto zdravím marilyn) ale ako obyčajná veriaca dievčina, čo sa pohybuje aj medzi neveriacimi – ktorí si zväčša tú moju vieru všimnú a môžu sa nad tým zamyslieť. Bolo by možno ľahšie uzavrieť sa a žiť len v spoločenstvách veriacich ľudí, ale mám pocit, že o tom môj život asi nemá byť.
Nie žeby som chcela končiť negatívne, ale nedá mi to. Napriek mojim občasným zúfalstvám z tejto mestskej džungle, v ktorej žijem, či z môjho zaškatuľkovania, musím smutne dodať, že je to med lízať oproti kresťanom žijúcim kdesi na Blízkom východe...

Nemôžeme sa celkom prispôsobiť svetu a žiť jeho životom a pritom sa nevzdialiť od Boha a tým stratiť všetko. (Sv. František Saleský)

 Článok z 27.01.2011

Kto je Kučeravá Sue?

Alebo poeticky o tom, o čom budem zrejme písať na tomto blogu. 

Kučeravá Sue je malé dievčatko, ktoré sa rado a nahlas smeje, aj očami aj s kučeravými vláskami,

je to dospievajúca žena, ktorá sa zamýšľa nad témami od ryže natural cez preventívny systém v rómskom svete až po vzťahy, či fungovanie v rodine,

je to veriaca dievčina, čo rada nosí sukne, tancuje si po byte a nechápe ako môže existovať niečo ako interupcia,

je to vzorná dcéra, ktorej rebelujúce obdobie dávno skončilo a už ani nebýva s rodičmi,

je to misijna dobrovoľníčka, plná nádejí, že svojou štipkou môže zmeniť svet,

je to študentka sociálnej práce, ktorá veľmi rada píše na blog namiesto učenia sa na skúšku :).

...Je rovnaká, zároveň vždy iná...

Kučeravá Sue rada dáva do písanej podoby to, nad čím sa zamýšľa, to, čím žije, alebo čo ju zauijalo. Rada sa zdieľa. Rada filozofuje a keďže je to žena, v jej mysli všetko so všetkým súvisí a teda sa často dostane od témy sójových párkov cez ecogenie ball až po to, aké typy rodín sú nám prezentované v médiach.
Keď mala Sue ešte sladkých 15 rokov jej najväčším snom bolo vyštudovať žurnalistiku a vydať zbierku básní, poviedok a rovno aj hromadu románov. Jej diela však ostali v zásuvke stola a Sue sa veselo venuje iným činnostiam. Na písanie však nezanevrela. Píše rada, rovnako ako rada si kreslí, hoci na to možno vôbec nemá talent. Prosím teda, buďte trpezliví pri čítaní – štylistické, gramatické, či pravopisné chyby žiaľ nie sú zámerne na zmätenie nepriateľa ;) .

Článok z 21.01.2011

Niekto bloguje

iní čítajú

Ja už nejaký ten piatok skúšam stíhať oboje, hoci s rôzne dlhými prestávkami. Napriek tomu, ako ste si mohli všimnúť, čítate prvý príspevok na tomto blogu. Všetky moje blogové články, od marca 2006 až po súčasné, sú totižtio spokojné s tým, že sú zaheslované :).
A čo spôsobilo vytvorenie môjho druhého a tentokrát verejného blogu? Článok jednej, pre mňa neznámej, blogerky. Vlastne, nie článok, ale reakcie, ktoré vyvolal v mojom najbližšom okolí. Môžem ich zhrnúť jedným slovom – prekvapené. Príspevok sa mi páči, áno, priam sa s ním v mnohom stotožňujem. Ale nič ma neprekvapilo, vlastne mi pripadá viac, či menej obyčajný. Pripomína mi moje články, či články „mojich“ blogeriek :). A aj preto som ja bola prekvapená z toho, že iní boli prekvapení :).
http://galicova.blog.sme.sk/c/248547/Male-podakovanie-muzom.html
A prečo som teda chcela založiť tento blog? Odrazu som dostala chuť ponúknuť moje myšlienky, zmýšľanie a zamýšľanie sa viacerým ľuďom. Prepadla ma túžba, aby aj iní vedeli, že aj ja som vďačná za „chlapov môjho života“ (vlastne kľudne aj bez úvodzoviek), hoci musím napísať, že nie len za nich :). No a aby som nezabudla, aj za všetky trápenia od tých chlapov.. Moja kamarátka tak pekne povedala o sebe „Moje skúsenosti s chalanmi sú zväčša pozitívne a keď nie, tak aspoň poučné.“
Takže prvá z reakcií patrila jednej z mojich najlepších kamarátok: „odvážny článok“ – necitujem, lebo si to presne nepamätám, ale tákáto je pointa. Najprv som ostala vykoľajená – čo je na tom odvážne? Ako som už písala, článok mi pripadá ako bežný blogový príspevok a teda, nenachádzala som na tomto žiadnu potrebu odvahy. Po dlhšom zamyslení sa :) ma napadlo, čo by mohlo byť odvážnejšie ako, v jej prípade síce neanonymne, napísať to na internet. Povedať to nahlas, osobne z očí do očí ľuďom, ktorých sa to týka! Čo niekedy robí problém, hoci môže ísť o najbližšie osoby, je vyjadriť svoje city nahlas. Či už ockovi, alebo kamarátovi. A veď načo plytvať slovami, keď to môžme vyjadriť skutkami? Dôležité je však aby tam aspoň tie skutky boli.. Myslím si, že sa to oplatí vyjadriť aj slovne, nielen preto, že poteší človeka počuť tie pekné slová „Mám Ťa rád/a.“ ktoré sa však dajú vďaka našej bohatej slovnej zásobe vyjadriť aj mnohými inými spôsobmi(„záleží mi na Tebe; si super:)“ ). Ale oplatí sa to povedať aj preto, že možno sú okolo nás takí, ktorým svoju lásku (rozumej široké spektrum od rodinnej cez kamarátsku po partnerskú:) ) vyjadrujeme svojimi všakovakými jazykmi lásky, ale nepovieme to po lopate ;) a oni si to jednoducho neuvedomia, neprecítia to tak ako tie slová.
Toto sa mi spája s druhou reakciou od jedného z mojich najlepších kamarátov, ktorého už vôbec neviem citovať, ale pointa bola niekde tam, že je milo prekvapený. Že zrejme nečakal, že niekto bude vo svojom blogu ďakovať mužom za to že sú. Že vníma okolo seba možno samé feministky. Spája sa mi to s mojou predošlou úvahou práve preto, že veď aj ja som za ňho vďačná a on to možno necíti.
Myslím si, že vo všeobecnosti veľmi málo ďakujeme. Neplytváme slovami na ocenenia, pochvaly, zato veselo kritizujeme a z našich úst vychádzajú výčitky jedna za druhou. Čo je veľká škoda..
Tretia reakcia bola od Ďuriho D., ktorému asi nebude vadiť, že ho tu menujem :). Poznamenal, že to je pekný článok a že aj on by si prial aby o ňom raz niekto niečo také napísal.
Opäť to tu cítim, túžba po ocenení, pochvale, vďake. Myslím, že Ďuri nie je sám, ktorý to v sebe má. Takže Ďuri, ďakujem, že si mi dobrým kamarátom! :)
Potom tu mám ďalšie dve reakcie od mojich blogeriek. Prvá bola veľmi podobná mojej a teda, že je to pekný, ale normálny článok, s ktorým súhlasí. Druhá kamarátka sa vyjadrila, citujem ;) :
„A ten blog som čítala tiež..fakt krásny článok..nemám slov..príjemná zmena oproti tým článkom napríklad na Dive, ktoré sú všeobecne písané v štýle, ako sú chlapi nanič..Chlapi nie sú nanič. Aspoň tí chlapi v mojom okolí sú veľmi potrební. Bez nich...ale to som vlastne už raz písala v jednom článku na blogu (The things I like about you sa volal...)“
K čomu ma zas napadá úvaha o tom, ako nám média („Diva“) vtĺkajú do hláv postoj, že chlapi sú neschopní, „svine“ a podobné názory. Smutné sú už len tie prípady, kedy to ženy hodnotia podľa nazbieraných skúseností, respektíve zranení.. Ale priznajme si, aj my ženy vieme krásne zraniť. A napriek tomu sa navzájom potrebujeme – ženy mužov a muži ženy.

A možnože moje úvahy o tom, kto čo čím myslel :) vôbec nie sú pravdivé. Možno všetci (okrem mojich blogeriek) tú dievčinu poznajú a ich komentáre boli konkrétne spojené s ňou. Možno ona nezvykne písať takéto články a vynaložila veľa odvahy k tomu, aby to uverejnila. Možno preto je to také milo prekvapujúce. A možno tam spomenula kamaráta od vedľa, ale na Ďuriho zabudla.
A možno nie..

článok z 20.01.2011

Úvodom na úvod

Vážení a milí, zdravím Vás na mojom blogu, 

ktorý je pokračovaním blogu na bloguje, kde však už viac nemôžem prispievať, lebo sa portál ruší. Je mi ľúto uverejnených príspevkov, tak ich sem šupnem, nech máte aj moju blogovú históriu, hoci bez komentárov, od  dátumu plného jednotiek, nuliek a.. dvojok :) 20.01.2011.

Pekné čítanie, či už vás bude zdvíhať so stoličky, alebo budete vášnivo prikivovať hlavou, alebo možno znudene zatvoríte. A spokojne a slobodne komentujte, ideálne nech je všetko košér, tak bez nadávok, či rasistických motívov. Ďakujem za porozumenie ;).